Bruno Ferrero

Trochu striebra

 „Rabbi, čo si myslíš o peniazoch?“ pýtal sa mladík učiteľa.

„Pozri sa z okna,“ povedal učiteľ. „Čo vidíš?“

„Vidím ženu s dieťaťom, voz, ktorý ťahajú dva kone, a dedinčana, ktorý ide na trh.“

„Dobre. A teraz sa pozri do zrkadla. Čo vidíš?“

„Čo chceš, aby som videl, Rabbi? Samozrejme, že vidím seba.“

„A teraz premýšľaj. Okno je zo skla. Aj zrkadlo je zo skla. Stačí tenučká vrstva striebra na skle a človek vidí iba seba.“

Sme mdzi ľuďmi, ktorí premenili svoje okná na zrkadlá. Myslia si, že pozerajú von a stále vidia len seba. Nedovoľ, aby sa okno tvojho srdca stalo zrkadlom.

Bruno Ferrero

____________________

Domček na vidieku

Istý muž žil v meste. Na vidieku mal domček, čo zdedil po rodičoch. Rozhodol sa, že ho predá. Stretol sa s priateľom básnikom a požiadal ho, aby mu pomohol napísať inzerát, ktorý by uverejnil v novinách a na internete.
„Chcem predať tú búdu, čo mám na vidieku. Veď vieš, ktorú. Napíšeš mi inzerát?“

Básnik napísal: „Predám krásnu usadlosť, obklopenú zeleným lesom, kde pri východe slnka spievajú vtáci. Cez záhradu zurkoce potôčik s priezračnou vodou. Domček je zaliaty slnečným jasom a veranda ponúka osviežujúci tieň. Letné večery tam spríjemňujú svrčky a hviezdy.“
Po čase sa básnik stretol s priateľom a spytoval sa: „Tak čo, predal si ten domček?“

„Nie,“ odpovedal muž. „Zmenil som názor. Keď som si prečítal tvoj inzerát, pochopil som, že vlastním poklad.“

Často podceňujeme dobré veci, ktoré máme, a naháňame falošné preludy, ktoré zbadáme na televíznych obrazovkách. Dnes sa poobzeraj okolo seba a ceň si to, čo máš: svoj dom, svojich drahých, priateľov, na ktorých sa môžeš naozaj spoľahnúť, poznatky, ktoré si získal, svoje dobré zdravie a všetky krásne veci vo svojom živote, ktoré sú tvojím najcennejším pokladom.               

Bruno Ferrero:

____________________

Prvá a posledná

Jeden žiak, ktorý sa už cítil byť majstrom, sa jedného dňa rozhodol, že je načase, aby spísal svoje hlboké vedomosti a zanechal ich ľudstvu. Sadol si, zobral si pero a papier a napísal prvú vetu:

„Smrť, tvoje meno je Pýcha.“

Niekoľkokrát si tu vetu nahlas prečítal a zdala sa mu, že je dokonalá. Rýchlo bežal a citoval ju svojim známym. Potom ju ešte napísal viackrát a rozosielal ju ďalším známym zarámovanú so svojim podpisom. Svoju vetu si nechal vymaľovať ozdobným písmom a zavesil si ju do všetkých izieb svojho domu. Každému návštevníkovi ju ukazoval a sám vydržal hodiny sedieť a kochať sa ňou. Roky plynuli a žiak už žiadnu ďalšiu vetu nenapísal. Aj tak sa okolo neho vytvorila skupina priaznivcov, ktorí ho obdivovali pre tu jednu vetu. A tak sa dočkal aj role majstra a preslávil sa. Keď umieral, bol o bklopený žiakmi a pozeral sa, ako veľakrát predtým, na tú jednu vetu, ktorá visela v jeho izbe.

Pozeral sa na ňu, dlho a v tichosti a na jeho tvári sa zračilo prekvapenie. Potom na vetu ukázal a povedal svojim žiakom: „Škoda, že som ju pochopil až teraz.“

Potom si nechal podať pero a papier a napísal svoju druhú a poslednú vetu:

„Šťastní sú tí, ktorí spoznajú svoju pýchu skôr než svoju smrť.“

____________________

 

Retiazka a hrebeň

Kedysi dávno žili na tomto svete v jednej malej dedinke dva manželia, ktorých láska odo dňa svadby nikdy neprestala rásť. Boli veľmi chudobní, ale obaja vedeli, že ten druhý nosí v srdci nesplnené želanie. Muž mal zlaté vreckové hodinky, ktoré zdedil po dedovi, a sníval, že si k nim kúpi zlatú retiazku. Žena snívala o perleťovom hrebienku, ktorý by si dala do svojich dlhých, jemných, svetlých vlasov.

Roky utekali a muž myslel stále viac na hrebienok, ktorý by rád kúpil svojej milovanej žene, kým žena na neho už takmer zabudla. Snažila sa nájsť cestu, ako kúpiť mužovi zlatú retiazku.
Dlho o tom nehovorili, ale stále v sebe nosili svoj nesplnený sen.

Raz ráno, v deň desiateho výročia svadby, prišla žena ku svojmu manželovi s úsmevom, ale s hlavou ostrihanou dohola. Jej nádherné, dlhé vlasy boli preč.

"Čo si to urobila, miláčik?" Spýtal sa užasnuto.

Žena roztvorila dlaň, na ktorej žiarila zlatá retiazka.
"Predala som ich, aby som ti mohla kúpiť zlatú retiazku k hodinkám."

"Čo si to len urobila," povzdychol muž a ukázal žene prekrásny, drahý perleťový hrebienok. "Ja som predal hodinky, aby som ti mohol kúpiť hrebienok."

A objali sa. Nepotrebovali nič iného, boli bohatí jeden druhým.

Bruno Ferrero

____________________

 

mrak a duna

"Jeden veľmi mladý mrak (je predsa známe, že život mrakov je krátky a stále v pohybe) sa vydal na svoju prvú cestu po oblohe v sprievode stáda nafúknutých mrakov zvláštnych tvarov. Keď míňali obrovskú saharskú púšť, tie skúsenejšie mraky ho povzbudzovali: "Pobehni! Pridaj! Ak sa zastavíš, je s tebou koniec. "Mrak bol však zvedavý ako všetci mladí a pomaličky klesal dolu, preč od stáda mrakov, podobne, ako by na pastvine opúšťalo stádo bizónov. "Čo robíš? Pohni sa! Hučal za ním vietor. Ale mráčik uvidel duny zlatého piesku a to bol &uacute ;chvatný pohľad. Duny mu pripadali ako zlato, s ktorým si pohráva vietor. Nevšímal si však, že sa sám zmenšuje. Jedna z dún sa na neho usmiala: "Ahoj," povedala mu. Bola to duna veľmi pôvabná, práve stvorená vetrom, ktorý si pohrával s jej zlatou šticou. "Ako si žiješ tu dole?" Spýtal sa mráčik. "Óó...slnko a vietor. Je trochu teplo, ale dá sa to vydržať. A čo ty?" "Slnko a vietor....veľké cesty po oblohe." "Môj život je taký krátky. Ak sa vráti veľký vietor, asi zmiznem." "Mrzí ťa to?" "Trochu. Zdá sa mi, že nie som k ničomu." "Ja sa tiež čoskoro zmením na dážď a spadnem. Tak to musí byť. "Duna chvíľu váhala a potom povedala: "Vieš, že my nazývame dážď rajom?" "Nevedel som, že som tak&yacute ; dôležitý," smial sa mráčik ."Počula som hovoriť staré duny, aký je dážď krásny. My sa pri ňom pokrývame podivuhodnými vecami, ktoré sa nazývajú tráva a kvetiny." "To je pravda. Tie som videl." "Ja ich pravdepodobne nikdy neuvidím," posťažovala si duna a skončila rozhovor. Mráčik chvíľu premýšľal a potom povedal: "Mohol by som na teba napršať ja..." "Ale zomrieš..." "Zato ty rozkvitneš," povedal mrak. Začal padať a pritom sa menil v dúhovo sfarbený dážď.

Bruno Ferrero

____________________

Nádherný deň

Deň sa začal zle a mal sa skončiť ešte horšie. Autobus ako zvyčajne, bol nabitý.
Hádzalo ho na všetky strany, a to len podporovalo zlú náladu.
Zrazu som počula hlboký hlas. Prichádzal spredu: “Nádherný deň, čo na to poviete?”

V tlačenici som toho človeka nevidela, ale počula som, ako opisuje jarnú krajinu a upozorňuje na veci, ktoré sa približujú: kostol, park, cintorín, požiarna stanica… Všetci cestujúci to sledovali cez okná. Nadšenie bolo také nákazlivé, že som sa začala v ten deň prvý krát usmievať.
Prišli na moju zastávku. Ledva som sa pretlačila k dverám. Pozrela som sa na nášho sprievodcu. Bol to taký malý človiečik s čiernou bradou a so slnečnými okuliarmi. A v ruke s bielou palicou. Bol slepý.

Vystúpila som z autobusu a všetko moje napätie sa zrazu vytratilo. Boh vo svojej múdrosti poslal slepca, ktorý mi pomohol vidieť. Vidieť, že aj keď dakedy všetko ide zle, keď sa všetko zdá temné a smutné, svet je naďalej krásny. Nôtila som si akúsi melódiu a vyšliapala som po schodoch do svojho bytu. Nevedela som sa dočkať, ako pozdravím
svojho manžela slovami:
“Nádherný deň, čo povieš?”

Niekedy stačí jeden slnečný lúč – Bruno Ferrero

____________________

Čo deti naozaj potrebujú?

Otec šiel so svojím dieťaťom ulicami mesta, kde bolo plno obchodov. Niesol tašku plnú balíčkov a zafučal obrátený k dieťaťu: ”Kúpil som ti červenú teplákovú súpravu, kúpil som ti robota, ktorý sa dá všelijako meniť, kúpil som ti obálku s obrázkami slávnych futbalistov… Čo som ti mal ešte vziať?”
“Vezmi ma za ruku,” povedalo dieťa.

(Bruno Ferrero)

__________________

 

Diéta na krásu

V jednej východnej krajine žili raz dve veľmi pekné sestry. Jedna sa vydala za sultána, druhá za kupca. Časom sultánova manželka stále chudla, slabla a zosmutnievala.
Sestra, ktorá žila s kupcom blízko kráľovského paláca, zo dňa na deď opeknievala.
Sultán pozval kupca do svojho paláca a spýtal sa ho:
"Ako je to možné?"
"To je jednoduché, živím svoju ženu jazykom."
Sultán vydal rozkaz pripraviť metráky baraních, ťavích a kanárčích jazykov na diétu pre svoju ženu. Ale nič sa nestalo. Žena bola stále bledšia a zádumčivejšia.
Rozzúrený sultán sa rozhodol, že ju vymení. Kráľovnú poslal kupcovi a vzal si za ženu jej sestru. V kráľovskom paláci kupcova žena ako kráľovná rýchlo vädla a starla. No sestra v kupcovom dome za krátky čas rozkvitla a opeknela. Tajomstvo? Kupec sa každý večer so svojou ženou zhováral, rozprávali si príhody a spievali si.
Bruno Ferrero

Všetci musíme pochopiť, že láska sa začína v rodine. Každý deň si musíme uvedomovať aj to, že najväčšie utrpenia majú korene tiež v rodine.
Nemáme kedy pozrieť si do očí, vymeniť si pozdrav, podeliť sa o radosť a ešte menej byť tým, čo od nás očakávajú naše deti, čo od manželky očakáva manžel a manželka od manžela.
A tak deň čo deň patríme menej svojim rodinám a naše vzájomné kontakty stále viac slabnú.

____________________

 

Ceruzka

Chlapček pozoroval starú mamu pri písaní listu. Zrazu sa je spýtal:
„Opisuješ príbeh, čo sa stal nám? Nie je to náhodou príbeh o mne?“
Stará mama zdvihla oči od písania a s úsmevom vnúčikovi odvetila:
„Máš pravdu, naozaj píšem o tebe. Ceruzka, ktorou píšem je však dôležitejšia ako slová. Bola by som rada, keby si aj ty bol ako ona, keď vyrastieš.“
Chlapček sa zarazene zadíval na ceruzku, nevidel však na nej nič zvláštne.
„Je to predsa úplne normálna ceruzka.“
„Všetko závisí od uhla pohľadu. Táto ceruzka má päť dobrých vlastností, ktoré ti iste zaručia spokojný život, ak ich budeš mať aj ty.
Po prvé: Môžeš robiť veľké veci. nikdy však nezabúdaj, že existuje Ruka, ktorá vedie tvoje kroky. Tá ruka sa volá Boh a on ťa vždy povedie podľa svojej vôle.
Po druhé: Niekedy musím písanie prerušiť a ceruzku zastrúhať. Ceruzka pri tom veľmi trpí, napokon je však spokojná, lebo je opäť ostrá ako predtým. Preto sa nauč znášať bolesť, lebo bolesť nás robí lepšími.
Po tretie: Pri písaní ceruzkou môžeme kedykoľvek použiť gumu a vygumovať, čo sme napísali  hybne. Nauč sa, že ak máme niečo napraviť, nemusí to pre nás znamenať nič zlé, práve naopak, môže to byť veľmi užitočné, aby sme nevybočili z cesty spravodlivosti.
Po štvrté: Nie je dôležité, z akého dreva ceruzku vyrobili, ani to, akú má farbu, dôležitá je tuha vo vnútri. Preto si vždy všímaj, čo sa deje v tvojom vnútri.
A napokon, po piate, ceruzka vždy po sebe zanechá stopu. Nezabúdaj, že všetko, čo v živote urobíš, zanechá stopu a preto si uvedomuj každý svoj krok.“

Bruno Ferrero

Príbehy, čo pohľadia dušu, poslané krásnou dušičkou žofkou,