Riešenie konfliktov

Anselm Grun

Ako prekonávať konflikty

 

Kreatívne riešenie konfliktov alebo ako sa môžeme v Ježišovom duchu vyrovnávať s napätí

          Štyri príklady ukazujú, ako kreatívne by sme sa mali pri konfliktoch správať.

          Prvý príklad: Často okamžite začíname proces proti tomu, kto nám ublížil. Bezpodmienečne chceme dostať za pravdu. Ježiš nám navrhuje, aby sme žiaden proces neviedli. Takto by mali byť chápané Ježišove slová, ktoré sa často prekladajú: “Neprotivte sa zlému“ /Mt 5,39/. Ak sa považujeme za ľudí, ktorých Boh miluje, potom nepotrebujeme každému dokazovať, že sme v práve. Nemusíme si našu pravdu vybojovať. Je oveľa užitočnejšie pokojne vysvetliť, čo sa nám zdá byť správne. Ak pri konflikte trváme iba na našej pravde, bude ten druhý za svoje nároky bojovať. A potom bude spor iba o víťazoch a porazených. Jeden má pravdu, druhý nie. Právo žiť, ktoré máme od Boha, je viac, ako mať pravdu pred ostatnými. Ak mám právo byť taký, aký som, priznám ho aj druhým. A k tomu patrí aj právo mať iný názor, ako mám ja.

          Druhý príklad :   „Tomu, kto ťa udrie po pravom líci, nastav aj ľavé“ /Mt 5,39/. Udrieť po líci nie je u Židov ani tak znamením násilia, ako skôr zneuctenia. Neudiera sa dlaňou, ale spakruky. Nie je to skutočný úder, skôr dotyk chrbtom ruky, ktorý vyjadruje: “Kto ty vôbec si? Opovrhujem tebou.“ Kto sa cíti Bohom poctený, nemusí sa o svoju česť znepokojovať. Iný človek ma vôbec nemôže znevážiť, pretože mám v sebe česť, ktorú mi nikto vziať nemôže. Preto nemusím o svoju česť neustále bojovať. Mám ju v sebe. Správanie, ktoré Ježiš od nás požaduje, nie je znamením slabosti, ale sily. Kto je taký silný, že má vo svojom vnútri pokoj, ten nemá strach zo znevažujúcich slov druhých. A zneistí toho, kto ho chce znevážiť. Možno mu zároveň umožní aj pohľad na jeho vlastnú dôstojnosť. Pretože ma nemôže znevážiť, začne veriť aj vo svoju vlastnú česť.

          Tretí príklad: „Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti spodné rúcho, nechaj aj plášť.“ /Mt 5,40/. Plášť u Židov nesmel byť nikomu súdne odobratý. Pretože plášť človek potrebuje ako hrejivú prikrývku za chladnej noci. Ježiš tým myslí iba toto: Kto sa cíti pod ochranou Boha, môže sa vzdať dokonca aj plášťa, ktorý by ho v noci chránil pred chladom. Ak si uvedomujem ochranu vo svojom vnútri, môžem pristať na rozhovor. Nemusím sa opevniť žiadnymi zásadami. Som otvorený pre to, čo sa v rozhovore stane .Neschovávam sa pod svojim hrubým plášťom, za svojou úlohou, za svojou maskou. Ukážem sa ostatným taký, aký som. Len tak môže rozhovor vzniknúť. Iba takto môže byť stretnutie úspešné.

          Štvrtý príklad: „Ak ťa bude dakto nútiť niesť náklad jednu míľu, choď s ním dve“. /Mt 5, 41/ Rímski okupační vojaci v tom čase uplatňovali právo nútiť každého ísť s nimi míľu – buď ako sprievodca, alebo ako nosič nákladu. Mnohí Židia plnili toto rímske okupačné nariadenie iba so škrípaním zubov. A pritom ich nenávisť voči Rimanom rástla. Ježiš odporúča prejsť namiesto jednej míle s rímskymi vojakmi dve. Tak ich môžem cestou získať. Aj mne samotnému bude potom lepšie. Nepriateľ sa stane priateľom. Aj pre mňa je to menej zaťažujúce a prospeje mi, keď sa nepriateľstva zbavím a nepriateľa zmením za priateľa.

          Čo konkrétne Ježiš týmito štyrmi príkladmi ukázal, zhrňuje slovami: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú“ /Mt 5, 44/. U Lukáša paralelná pasáž hovorí: „Milujte svojich nepriateľov! Robte dobre tým, ktorí vás nenávidia. Žehnajte tých, ktorí vám zlorečia, a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú.“ /Lk 6, 27 a nasl./ Láskou sa môže nepriateľstvo prekonať. V nej nájdem kreatívne riešenie konfliktu. Zabránim tomu, aby sa z konfliktných partnerov stali neľútostní nepriatelia.

          Túto lásku vyjadrujú tri druhy správania:

          Prvý druh: Mal by som sa modliť za toho, to ma prenasleduje, kto mi ubližuje. V modlitbe sa chránim pred krivdami zo strany druhého. Reagujem aktívne na toho, kto mi ukrivdil. A v modlitbe získam na neho nový pohľad. Už v ňom nevidím iba nepriateľa, ale niekoho, kto sám potrebuje pomoc, kto je plný túžby zmieriť sa sám so sebou.

          Druhý spôsob: Mal by som sa správať dobre k tým, ktorí sa ku mne správajú zle, byť k nim dobrý, i keď sú voči mne nespravodliví. Tým im otvorím priestor na to, aby mohli svoje správanie prehodnotiť a prípadne ho zmeniť.

          Tretí spôsob: Mal by som žehnať tým, ktorí o mne hovoria zle. Žehnať znamená o nich hovoriť pekne, želať im všetko dobré. Zdvihnutím ruky v žehnajúcom geste nechám k človeku, ktorý o mne hovoril zle prúdiť Božie požehnanie. Požehnaním ho neuväzním v jeho negatívnom správaní, ale vytvorím priestor, v ktorom sa môže dostať do kontaktu so svojím zdravým jadrom. Prinajmenšom sa k nemu inak postavím. Zbavím sa svojej negatívnej predstavy o ňom, ktorá v mojom vnútri vznikla v dôsledku krivdy. A dôverujem mu, že to dobré, čo je v ňom, prejaví aj voči mne.

          Pre Ježiša je to teda v konečnom dôsledku láska, ktorá nás pri konflikte vedie ku kreatívnemu riešeniu, ktorá nás pri konflikte vyvedie z beznádejného položenia, do ktorého sa niekedy dostaneme, pretože každý z nás chce zotrvať pri svojom stanovisku. Jeho požiadavka lásky k nepriateľovi nie je prehnaná, je to kreatívna cesta, ako konflikty vyriešiť. Je dobré, ak si uprostred neľútostného konfliktu vždy znovu a znovu pripomenieme, že Boh našich protivníkov miluje. A aj ja sám by som sa ich ako bratov a sestry Ježiša Krista mal pokúsiť milovať. Môže nám pri tom pomôcť obraz, ktorý Ježiš ukazuje učeníkom v Matúšovom evanjeliu – Boh „dáva vychádzať slnku nad zlými aj nad dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých“. /Mt 5, 45/. Ak si tento obraz uchovám pred očami, potom už konfliktní partneri nie sú neľútostní nepriatelia, ale ľudia, ktorí sa tešia Božej priazni, na ktorých svieti slnko rovnako ako na mňa a na ich polia padá Boží dážď rovnako ako na moje. To často rozruší hranice medzi znepriatelenými frontami a spolupráca bude možná.

Riešenie konfliktov pomocou dišancovania

          V Lukášovom evanjeliu ukazuje Ježiš zvláštnu cestu k riešeniu konfliktu. Jeho slová na nás pôsobia prekvapujúco. Nedokážeme si ich spojiť s predstavou Ježiša rozdávajúceho pokoj. Ježiš hovorí: “Myslíte si, že som prišiel darovať na zemi pokoj? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre“. /Lk 12, 51 – 53/.

          Ježiš nechce týmito slovami ospravedlniť rodinnú hádku. V tých časoch držala rodina veľmi tesne pohromade. Malo to výhody, pretože poskytovala ochranu. No zároveň mohlo byť toto spojenie aj obmedzujúce a ochromujúce, ak jednotlivec takmer nemohol ísť vlastnou cestou. Ak sú na seba ľudia príliš naviazaní, nemôže nastať skutočný pokoj. Takáto symbióza môže jednotlivcovi vziať priestor na dýchanie a on nemôže slobodne myslieť a cítiť. Všetko, čo si myslí a cíti, ovplyvňujú druhí. Do tejto situácie chce Ježiš vniesť v prvom rade rozdelenie. U Matúša sa v podobnej pasáži spomína dokonca „meč“ /Mt 10, 34/. Meč ľudí oddelí. Vytvorí hranice medzi jednotlivcami. A toto rozdelenie je nevyhnutné, aby mohli spolu žiť v mieri. Niečo iné je zdanlivý mier. Nie je to mier medzi slobodnými ľuďmi, ale akási „miešanina“, z ktorej však neprúdi žiadna energia. Každý musí stáť na vlastných nohách. Potom sa môže s tým druhým slobodne stretnúť a uzavrieť s ním mier. Kým nestojí na vlastných nohách, nie je možné vytvoriť žiaden skutočný vzťah. Vtedy je všetko len pozlepované dohromady.

          Syn sa musí stať takou jedinečnou bytosťou, ako to mal Boh v úmysle. Nemôže sa definovať iba ako syn otca. Musí sa zo symbiózy vymaniť, aby mohol byť úplne sám sebou. Potom môže nadviazať aj dobrý vzťah s otcom a byť vďačný za korene, ktoré pre neho otec predstavuje. Aj dcéra sa musí zo symbiózy vymaniť, aby mohla realizovať svoje vlastné ženstvo. Len ak sa stane samostatnou, môže si vážiť aj korene, ktorými ju obdarovala matka.

          Ježiš nám poskytuje ešte aj príklad svokry a nevesty. Už vtedy evidentne existovali v tomto vzťahu problémy. Často je príčinou konfliktov medzi týmito dvoma ženami to, že obe majú určitú presnú predstavu o tej druhej. Svokra nevestu nechápe, pretože cíti a myslí inak. A nevesta nemôže svokru zniesť preto, lebo je taká iná ako jej vlastná matka. Skutočnou príčinou ich problémov sú predstavy, ktoré o sebe majú. Preto riešenie konfliktu spočíva v tom, vzdať sa predstáv o tom druhom a nechať ho byť takým, akým je. Svokra taká smie by. A nevesta tiež. Ak sa obe zbavia svojich predstáv, môže jedna druhú nechať realizovať sa. Vtedy je dobré spolužitie možné. Ale potrebujú meč, ktorými tú druhu určili, preťali a uložili ich do zásuvky.

          Takto sú Ježišove slová pomocou vo viacerých rodinných konfliktoch, ktoré plynú zo skutočnosti, že si ľudia ešte nenašli svoje vlastné miesto. Jedna žena sa sťažovala na svoju matku. Tá má vo vzťahu k nej priveľké očakávania a želania. Ona tieto očakávania jednoducho nedokáže naplniť. Preto sa pri každej návšteve matky stáva agresívnou. Spýtal som sa jej: „Prečo ste agresívna k svojej matke? Má predsa právo niečo od vás očakávať. Ale je vašim rozhodnutím, koľko z týchto očakávaní chcete splniť.“ Dcéra bola ešte viazaná na matku. Chcela vždy byť tou milou a chápavou dcérou. Nemôžem však zvládať všetko – žiť svoju slobodu a zároveň zvládať predstavy, ktoré má o mne moja matka. Predstava, ktorú si moja matka o mne vytvorila, ma obmedzuje. Musím ju odťať mečom. Vtedy sa môžem s matkou skutočne stretnúť. A potom si môžem ako slobodná dcéra slobodne premyslieť, ako sa so svojou matkou a jej očakávaniami vyrovnám.

          Situáciu, ktorú Ježiš opisuje, môžeme aplikovať aj na iné skupiny – na firmu, komunitu farnosti, na nejaké združenie. Nikdy, keď sú ľudia príliš tesne spojení, nie je možné jednoznačné riešenie konfliktov. Spleť vzťahov je neraz taká tesná a komplikovaná, že sa veci ani nedajú jasne pomenovať. Vo firme sa prepojenia často vyskytujú pod povrchom. Človek ich ani nevníma. No konflikty sa často nedajú vyriešiť práve preto, že pod povrchom spočíva priveľa spletitosti. Pri všetkých príspevkoch a návrhoch riešenia zohrávajú úlohu rôzne vzťahy. Ľudia sa cítia zaviazaní tomu alebo onomu. Nemôžu ani povedať svoju mienku, pretože musia brať na iných ohľady. V takom prípade je najprv potrebný meč, ktorý vzťahy oddelí, ktorý každému poskytne vlastné miesto. Až keď stojí každý na vlastných nohách, môže s druhým komunikovať ako rovný s rovným. A len vtedy dokáže vecne spolupracovať na riešení. Kým sú jeho nohy v putách, ktorými ho rôzni ľudia spútali, nemôže slobodne myslieť, nemôže sa pohnúť z miesta. Kto nemá svoje pevné miesto /postoj/, nemôže sa priblížiť k tomu druhému. Cíti sa spútaný. A takto nemôže vzniknúť ani žiadne riešenie.

Riešenie konfliktu uzavretím mieru

          V jednom krátkom podobenstve ukazuje Ježiš cestu, ako môže dve znepriatelené skupiny spolu  uzavrieť mier: „... keď má ísť kráľ do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporadí sa, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami? Ak nie, vyšle posolstvo, kým je jeho protivník ešte ďaleko, a vyžiada si podmienky mieru“ /Lk 14, 31 a nasl./.

          Toto podobenstvo je možné interpretovať v subjektívnej rovine. Vtedy môže znamenať, že nemám bojovať proti mojim vnútorným protivníkom, ako strach, závisť, hnev, žiarlivosť, depresia, ale začať s nimi vyjednávať. Tak si môžem urobiť z nepriateľov priateľov. Vtedy ma moji vnútorní nepriatelia posilnia. Strach ma upozorní na nové možnosti vo mne, závisť ma povzbudí, aby som objavil svoje vlastné schopnosti namiesto neustáleho porovnávania sa s druhými. Žiarlivosť mi ukáže, aká silná je moja láska. Tým, že si priznám žiarlivosť, môžem sa jej zároveň aj vzdať a byť vďačný za svoju lásku. A depresia mi kladie otázku, kde sa preťažujem.

Sedem pravidiel pokojného riešenia konfliktu

          Prvé pravidlo: Pokúste sa presne opísať, v čom spočíva konfliktný bod, o čo v konflikte ide a aké rôzne postupy konfliktní partneri používajú.

          Druhé pravidlo: Pozorne počúvajte, ako konfliktní partneri vysvetľujú svoje postoje. Neprerušujú ich prezentáciu. Spýtajte sa, ak niečomu celkom nerozumiete. Pokúste sa zopakovať vlastnými slovami to, čo ten druhý povedal. A pokúste sa toto stanovisko pochopiť. Pri počúvaní  nemyslíte okamžite na protiargumenty, ale opakujte si: Ten druhý smie takto myslieť. Ja sa iba snažím predstaviť si, aké dôsledky jeho návrhy riešenia majú.

          Tretie pravidlo: Svoje stanovisko vysvetlite zrozumiteľne. Pri tom je dôležité, aby ste sa snažili vecne opísať problém tak, ako ho vidíte vy. Ale nevynechajte ani vaše emócie. Čisto vecné problémy totiž neexistujú. Poznatky zo skupinovej dynamiky hovoria: „Kto si nevšíma emócie, ten sa o ne potkne.“ Ukážte svoje emócie. Inak sa vynoria znovu niekde inde a rozhovor zablokujú.

          Štvrté pravidlo: Netočte sa neustále okolo minulosti, ale hľadajte riešenie pre budúcnosť. Preto nejde ani o to, vypátrať, kto je vinný za súčasnú situáciu. To by viedlo iba k ospravedlňovaniu a útokom. Iba sa triezvo opýtajte, čím zúčastnené strany zakaždým k súčasnej situácií prispeli. A spoločne si položte otázku, ako by ste sa z tejto situácie mohli dostať.

          Piate pravidlo: Nechajte oba postoje platiť bez toho. Aby ste ich hodnotili. A potom sa spýtajte: Aké spôsoby riešenia by prichádzali do úvahy? Každá zo strán bude vyzvaná, aby navrhla možné riešenie. Pritom by sa žiadna z nich nemala vzdávať a popierať, ale ani uznávať žiadosti protistrany ako oprávnené. Keď obe strany predložia svoje návrhy riešenia, môže sa začať diskutovať o tom, aké dôsledky tieto nové návrhy majú. A malo by sa hovoriť o tom, ako sa konfliktní partneri pri tom cítia – či majú pocit, že ich berú vážne, alebo sa cítia byť prehliadaní. Nejde však o to, zachovať si vlastnú tvrdohlavosť a nepristúpiť na žiaden kompromis. Ak jedna strana diskusiu blokuje, môže sa navrhnúť, aby každá zo strán interne ešte raz prediskutovala svoj pohľad na situáciu. Potom sa môžu zase zísť a posúdiť, či sa ich postoje priblížili. Ak nie je na obzore žiadne riešenie konfliktu, malo by sa to jasne pomenovať a povedať: Momentálne nemáme žiadne riešenie. Vina za to, by sa nemala pripisovať ani jednej zo strán. Treba si priznať zlyhanie rozhovorov, no zároveň aj dúfať, že pri neskoršom rozhovore, na ktorom sa dohodnete, riešenie možné bude.

          Šieste pravidlo: Ak ste vypracovali spoločné riešenie, potom ho zachyťte v písomnej podobe a dohodnite sa na tom, že každý sa bude tohto riešenia pridŕžať. Písomným záznamom hľadanie riešenia uzavrite. Zrieknite sa ďalšieho rozmýšľania o tom, či by iný návrh nebol býval lepší. Rozhodnite sa pre dohodnuté riešenie bez dodatočného oplakávania iných možností. To by vás iba oberalo o energiu.

          Siedme pravidlo: Ak k rozhodnutiu viedla ťažká cesta, oslávte ho. To situáciu odľahčí a konfliktných partnerov zblíži na inej úrovni. Vypite si spolu pohár sektu a pripite si na riešenie i na dobrú budúcu spoluprácu. A poďakujte sa všetkým zúčastneným, že sa podieľali na riešení. Nájdenie riešenia závisí totiž od ochoty všetkých pustiť sa spolu do diskusie a trochu ustúpiť z vlastných pozícií. Pravidlá, ktoré sú som tu stanovil, sa často využívajú v praxi , napr. pri viacerých mzdových sporoch a pod.