Relikvia Ježišovej krvi

          Tento príbeh začal pred mnohými rokmi. Keď sa stretli viacerí ľudia rovnako zmýšľajúci. Atmosféra bola veľmi príjemná plná harmónie a pokoja. Niekto z prítomných nahlas vyslovil vetu ktorá mu išla priamo zo srdiečka. „Takto by sme sa mohli stretávať aj častejšie!“ Zostalo chvíľku ticho. Toto ticho bolo prerušené slovami jednej ženy, manželky, matky a babičky: „Ja sa musím starať o svoje vnúčatá! Kto sa o nich postará? Mne to nedá.“ Niekto z prítomných zareagoval týmito slovami: „No dobre.“ A rozhovor sa začal uberať iným smerom.

          Po niekoľkých rokoch sme sa dozvedeli, že uvedená žena, matka a babička v jednej osobe sa stala onkologickým pacientov. Dokonca mala za sebou aj niekoľko operácií hrubého čreva. Vyjadrenie lekárov nebolo veľmi priaznivé. V tej dobe sme zistili, že v benediktínskom kláštore v Hronskom Beňadiku sa nachádza relikvia Ježišovej krvi. Jeden krát za mesiac býva po Svätej omši tzv. Poklona kríža – kde môže každý účastník dostať osobné požehnanie s tohto relikviou. /Hronský Beňadik je asi 70 km od Topoľčian, smerom na Nitru a potom po rýchlostnej ceste smer Zvolen. Dá sa ísť aj po starej ceste smerom na Zlaté Moravce. Alebo aj na Skýcov. Je to síce kratšie, ale večer keď je už tma, pri ceste vás často čakajú rôzne zvieratka, ktoré hovoria – aj my tu bývame – preto sme zvolili cestu na Nitru/. Tak sme sa s uvedenou ženou vybrali do Hronského Beňadiku.

          To, čo sme tam zažili, prepáčte nám prosím, ale to sa nedá slovami opísať. Iba vieme, že tá pani všetko čo mala na srdiečku, vrátane svojich zdravotných problémov odovzdala do rúk nášho Pána Ježiša Krista. Keď sme sa s našimi problémami po Poklone Kríža zverili kňazovi, tak nám povedal: „Ak môžete, tak ešte chvíľku počkajte.“ Za chvíľku prišiel s olejčekom Svätého Šarbela, s ktorým nás všetkých, čo sme tam zostali pomazal. Povieme vám aspoň to, že ani jedno oko, ktoré tam bolo nezostalo suché. A ešte jedna dôležitá maličkosť. Do roka a do dňa menovaná pani vyzdravela. Síce chodí na pravidelné onkologické lekárske kontroly, ale výsledky sú úžasné.

          Ešte na záver i dovolím malú, ale podstatnú poznámku. „Čo myslíte, čo sa stalo s vnúčatkami?“ odpoveď určite už tušíte. O vnúčatka boli nútení postarať sa ich rodičia, ktorí to zvládli iba na výbornú aj bez pomoci babičky.

S láskou a úctou k životu, Tatiana a Juraj.