Cítim sa vinná za život svojich blízkych

          Cez našich priateľov našla ku nám cestu veľmi sympatická pani v stredných rokov, pritom na prvý pohľad veľmi smutná a nešťastná. A tak po krátkou zvítaní začala sama rozprávať: „Cítim sa vinná za svoje manželstvo, ktoré sa skončilo rozvodom, za to ako sa ku mne správajú najbližší príbuzní, sklamaná, odmietnutá...“ Podávam jej balíček s vreckovkami, lebo po tváričke sa začínajú kotúľať prvé slzy. Ona pokračuje, “Viete, život je niekedy veľmi náročný a ...“ Vtedy som zastavil jej rozprávanie a dodal som: „Byť zodpovedný za svoje konanie, a mať pocit viny za svoje konanie sú dve rozdielne veci. A týmto pocitom viny budeme teraz s vašim súhlasom pracovať“.  Ona na znak súhlasu pokýve hlavou  a zotiera si  slzu, ktorá tu kdesi zablúdila.

          Po jej niekoľkých hlbokých nádychoch pokračujeme ďalej. Kedy ste sa s uvedenými pocitmi viny a odmietnutia stretla ešte skôr. Objavili sme súvislosti aj na životné situácie, ktoré sa odohrali ešte v detstve. Tieto pocity sme začali čistiť na všetkých úrovniach ľudského bytia. Transformácia prebiehala cez 2 body. Došlo k hlbokému pochopeniu súvislosti, k prijatiu daných pocitov. S úsmevom som si vypočul poznámku: „Už tomu začínam rozumieť, ono je to také jednoduché. Prijímam sa taká, aká som. Cítim sa úžasné. Môžeme sa ešte niekedy stretnúť?“ Mám pocit, že tieto slová nepotrebujú žiadny komentár.

S úctou a radosťou Tatiana a Juraj.